Celý rozhovor na spravodajskom portáli standard.sk:

Objavili sa snahy o ovládnutie kritickej infraštruktúry. Na ťahu je štát, tvrdí šéf NKÚ 

22.09.2024 | Zdroj: standard.sk | Autor: Petra Mitaľová

Za enormnými stratami je, samozrejme, predovšetkým nevyhovujúci stav vodárenskej infraštruktúry. Pritom obnova verejných vodovodov a kanalizácií by mala byť podľa Najvyššieho kontrolného úradu investičnou prioritou každej vodárenskej spoločnosti, ktorej táto strategická zodpovednosť vyplýva nielen zo zákona, ale aj z jej kľúčového poslania. Bez aktívnej pomoci štátu však tieto spoločnosti nedokážu riešiť niekoľkomiliardový modernizačný dlh.

O tom, že situácia je vážna a je nevyhnutné začať robiť opatrenia smerujúce k náprave, sa Štandard rozprával s predsedom Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomírom Andrassym.

Po zverejnení vašej správy zarezonovalo hneď niekoľko zásadných tém v súvislosti s vykonanou kontrolou. Nemilo prekvapení pravdepodobne ostali aj občania, ktorí sa vodou snažia šetriť a dosť za ňu platia. Od vás sa dozvedeli, že ak by teda vodárne zmodernizovali zastarané a deravé vodovody, toto obrovské množstvo nateraz strateného objemu by mohli dodávať domácnostiam zadarmo či za symbolické euro. Aká je vlastne rola NKÚ pri podobných zisteniach?

My nie sme tou inštitúciou, ktorá by mohla obhájiť občana, lebo občana má v prvom rade obhajovať štátny regulátor. A na Slovensku máme pre naplnenie tohto cieľa vytvorený nezávislý regulačný úrad – ÚRSO (Úrad pre reguláciu sieťových odvetví). Ten má práve chrániť nielen záujem vodárenskej spoločnosti, aby vedela generovať primeraný objem financií nielen pre jej bežné fungovanie, ale aj pre rozvoj, a teda tento princíp musí byť premietnutý taktiež do regulačného vzorca. Na druhej strane práve nezávislý regulátor má chrániť občanov, aby si vodárenská spoločnosť nepreklápala do regulačného vzorca všetko, čo chce a spotrebiteľ to platil v cenách vodného a stočného.

Východoslovenskí vodári cez verejný tlak chceli dosiahnuť, aby sme im aj my vystavili akýsi "pozitívny certifikát" ich dlhopisového projektu. To však nie je naša kompetencia a naším konaním by sme mohli ísť nad rámec našich kompetencií a spochybnili by sme poslanie externej kontroly. V zmysle platných pravidiel im postoj deklarovala Národná banka Slovenska, ktorá projekt posúdila len v kontexte splnenia zákonných povinností. Pre emisiu dlhopisov však nedala "štempel", že ich vlastník má garantované výnosy, to záleží len a len od finančnej kondície emitenta, teda vodárenskej spoločnosti, nikoho iného.

Ste teda inštitúciou, ktorá sa v istých intervaloch pozrie na to, či to, čo ste popísali, aj funguje.

Národná kontrolná inštitúcia má v tomto segmente strategickej infraštruktúry štátu nezastupiteľnú úlohu, ktorá nám vyplýva z našej ústavnej pôsobnosti a zákonných kompetencií. Aby sme vedeli túto celospoločenskú zodpovednosť napĺňať, nemôžeme sa nechať zatlačiť do kúta, nemôžeme podľahnúť akýmkoľvek mediálnym či právnym atakom z externého prostredia.

Môžete konkretizovať?

Napríklad z východu Slovenska znejú hlasy, že úrad zavádza, že jeho predseda klame, že našou zákonnou činnosťou poškodzujeme ich meno. Ataky idú voči nám preto, lebo verejne upozorňujeme kompetentné inštitúcie, akcionárov spoločností, ktorými sú obce a mestá, že majú byť obozretní pri nakladaní so svojím majetkom, pretože akcie sú majetkom samosprávy, nie sú privátnym bohatstvom. Raz, keď príde kontrola, budú musieť štatutári obci odpovedať na jednoduché otázky: Prečo ste vymieňali akcie za dlhopisy? Opierali ste svoje rozhodnutie o nestranné posudky či interné analýzy? Prečo ste určili cenu akcie na 10, 13 či 20 eur?

Každá samospráva na Slovensku získala pred 20 rokmi od štátu akcie, ktorých vtedajšia účtovná hodnota bola v prepočte 30 eur, a preto je logické, že obec, mesto, ktoré vymenilo akcie za dlhopisy za nižšiu hodnotu, musí byť schopné preukázať nielen kontrolným inštitúciám, ale hlavne svojim občanom, prečo tak konala. Nehovoriac o tom, že týmto konaním sa oslabuje ich pozícia vo vodárenských spoločnostiach, ktoré majú pod väčším vplyvom či kontrolou ich manažmenty, nie akcionári. A toto určite nebolo úmyslom štátu, keď bezodplatne prevádzal miliardový majetok na vodárenské spoločnosti a ich kontrolu dal do rúk akcionárom, ktorými majú byť len samosprávy.

Znie to logicky, ale prečo sú pozície NKÚ spochybňované napríklad jednou z najväčších vodárenských spoločností, spoločnosťou z východného Slovenska, ktorá má bezmála milión odberateľov?

Otázka, na ktorú by skôr mali vecne a argumentačne zodpovedať tí, ktorí útočia a zosmiešňujú prácu iných. Z môjho pohľadu druhá strana používa veľmi silné slová, ako klamú, zavádzajú či nerozumejú téme, pričom tieto všeobecné konštatovania nemajú podložené dôkazmi. Kontrolný úrad tu nie je na to, aby prijal rolu fackovacieho panáka, aby reagoval na rôzne mediálne ataky kontrolovaných. Tí nám počas auditu predkladajú čísla, dokladajú rozhodnutia a kontrolóri pri práci vychádzajú z takto získaných faktov. Úrad nemá kompetenciu posudzovať pripravované projekty či investičné aktivity.

A aké boli vaše ďalšie kroky?

My sme z hľadiska nášho poznania, našich skúseností aj pohľadu odborníkov z externého prostredia mohli upozorniť tých, ktorí rozhodnutie majú vo svojich rukách, teda starostov, primátorov či samosprávnych poslancov na možné riziká a slabé miesta projektu. Keďže ide o kritickú infraštruktúru štátu, ide o verejné korporácie, zodpovednosť je taktiež na pleciach samospráv, rozhodol som sa informovať o našom pohľade na vec bývalého predsedu úradníckej vlády. Bol som potešený, že Ľudovít Ódor začal aktívne konať a pre širšie odborné popísanie rizík si vytvoril tím, do ktorého prizval aj zástupcu NKÚ.

Bol to teda on, kto sa pokúsil o riešenie?

Bol to on, kto vytvoril priestor pre odbornú diskusiu o tomto významnom riziku. Vytvoril tím, ktorý posudzoval riziká za účasti expertov a špecialistov. Bol tam zástupca rezortu financií, nášho úradu, ale aj zo spravodlivosti či rezortu životného prostredia. Tí popísali potenciálne riziká dlhopisového programu východoslovenskej vodárenskej spoločnosti a vďaka spolupráci medzi NKÚ a Združením obcí a miest Slovenska, či Úniou miest Slovenska sme iný pohľad na túto odborne značne komplikovanú tému poslali obom reprezentatívnym organizáciám samosprávy. Aby tí, ktorí mali rozhodovať, mali k dispozícii aj iné argumenty, ako im ponúkal nositeľ projektu.

Predpokladám, že takáto skupina dospela k serióznym záverom.

Dospela k záverom na základe svojich dlhoročných odborných aj profesionálnych skúseností v tomto segmente verejnej politiky či ekonomiky. Riziká popísané v ich dokumente v mnohom korelovali s našimi zisteniami z minulosti či s analýzami, na základe ktorých sme pripravili vlastnú kontrolnú akciu zameranú na hospodárenie vodárenských spoločností, na konanie štátneho regulátora či plnenie záväzkov v oblasti vodárenskej a kanalizačnej infraštruktúry, ku ktorej sa prihlásil štát vstupom do Európskej únie. Nedávno zverejnené závery našej kontroly potvrdili naše riziká, nedávne rokovanie vlády aj konanie rezortu životného prostredia, ale taktiež reakcie niektorých členov manažmentu VVS ukazujú, že triafame do čierneho.

Zaujímavé…

No zaujímavá v téme dlhopisový program Voda spieva je z môjho pohľadu aj skutočnosť, na ktorú upozorňujú mnohí starostovia, že projekt nevznikol ako iniciatíva akcionárov. Projekt vznikal ako aktivita vedenia vodárenskej spoločnosti, alebo presnejšie povedané, ako iniciatíva občianskeho združenia Klub akcionárov, ktoré nie je žiadnou oficiálnou súčasťou akciovej spoločnosti. Čiže nastala situácia, že akcionári – samosprávy sú na dvadsiatej piatej koľaji. Štát je aj svojou nečinnosťou až na stej či slepej koľaji. A doposiaľ jediný, kto sa systematicky téme rozvoja, modernizácie vodárenskej kritickej infraštruktúry venoval, bol kontrolný úrad. Verím, že po septembrovom rokovaní vlády, ale aj vďaka záujmu viacerých poslancov parlamentu, sa to zmení.

Ako vy osobne vnímate túto problematiku, pôsobili ste v parlamente, ale aj na úrovni miestnej samosprávy, aký je Váš názor?

Osobne som mal tú príležitosť alebo aj šťastie, že som mal možnosť sledovať viaceré pokusy ovládnuť segment vodárenskej infraštruktúry. Ešte ako poslanec mesta Spišská Nová Ves som mal možnosť vnímať, ako sa do vodárenstva širokými lakťami prediera zahraničný investor. Dnes je situácia pod Tatrami, ale aj na strednom Slovensku napätá, a to hlavne preto, že vodárenské spoločnosti ako vlastníci infraštruktúry majú problém generovať zdroje na jej opravu či rozvoj, ale prevádzkovatelia infraštruktúry, zahraniční vlastníci, sú usmiati, lebo im od odberateľov peniaze tečú na účty každý mesiac bez problémov a zahraničné centrály sa tešia z pozitívnych hospodárskych výsledkov. Som presvedčený, že v týchto prípadoch je vzťah medzi vodárenskou spoločnosťou a prevádzkujúcou spoločnosťou nevyvážený, vlastníci infraštruktúry a s nimi aj akcionári, teda slovenské samosprávy, zápasia s modernizačným dlhom, dostávajú sa do červených hospodárskych výsledkov a na druhej strane prevádzkovateľ vďaka službám a platbám od občanov vykazuje zisky, ktoré končia mimo vodárenského segmentu, mimo regiónu a nie sú použité na to, na čo by primárne mali byť, a to je oprava a rozvoj vodovodov či kanalizácií.

To sme na Slovensku určite nechceli.

Bol som jedným z mála poslancov mestského zastupiteľstva, ktorí proti tomu verejne vystupovali aj hlasovali. Aj vtedy som bol atakovaný rôznymi lobistickými skupinami a zastrašovaný, no moje konanie som považoval za principiálne a bolo podložené vecnými argumentmi, ale aj skúsenosťami zo zahraničia. Ešte pred štyrmi či piatimi rokmi ma navštívili vyšetrovatelia z NAKA a chceli vedieť viac o konaní ľudí okolo podtatranskej spoločnosti, ale aj o činnosti niektorých starostov či primátorov. Tato situácia ukazuje, že niečo je v systéme spravodlivosti zhnité, že v prípade korupcie či zneužívania právomocí musia zodpovední konať v reálnom čase aj priestore. Jedna dekáda je strašne dlhá na to, aby zodpovedné inštitúcie vyvodili či už osobnú, alebo aj trestnoprávnu zodpovednosť. Ale myslel som si, že tieto časy sú už minulosťou, no zmýlil som sa. Napríklad počas stretnutí, ktoré nedávno organizovalo ZOMS k téme voda som sa cítil ako súčasť akčného či mafiánskeho seriálu, v ktorom môžeme sledovať, ako si niektorí bosovia myslia, že sú nad zákonom a že svojím správaním zastrašia čestných a poctivých ľudí.

Zažili ste v rámci svojho pôsobenia aj viac takýchto situácií?

Druhú konkrétnu skúsenosť mám z Bratislavy. Mal som možnosť pôsobiť na úrovni najväčšej mestskej časti, ale taktiež na úrovni hlavného mesta. V tom čase primátor Milan Ftáčnik musel riešiť spolu s poslancami problém, ktorý súvisel s tým, že na základe konania predchádzajúceho vedenia mesta vstúpila do prostredia vodárenskej spoločnosti spoločnosť Infra Services, ktorá bola ovládaná ľuďmi z privátneho sektora. Zastaviť aj takéto biznisové ataky vo vodárenskom segmente sa podarilo až zmenou legislatívy, ktorú inicioval práve Najvyšší kontrolný úrad po svojej prvej prierezovej kontrole deviatich vodárenských spoločností. Ale ani ostatné úpravy legislatívy neeliminujú šedé zóny a príklady snáh o ovládnutie kritickej infraštruktúry štátu, či skrytú privatizáciu verejnej korporácie, ktorú môžeme sledovať na východe Slovenska.

Práve podľa úprav zákona, ktoré inicializoval aj váš úrad, môžu akcie vlastniť len obce a mestá. V čom je teda problém?

Zákon dnes hovorí, že akcie môže vlastniť len obec alebo mesto. Iná právna úprava však umožňuje za určitých okolností manažmentu spoločnosti previesť akcie aj na právnickú osobu alebo taktiež združenie, kde je súčasťou obec, alebo iná právnická osoba, teda aj občianske združenie. Teda legislatíva nehovorí len o jednom výlučnom vlastníkovi akcií, ale pripúšťa aj iné možnosti. Navyše už dnes máme vodárenské spoločnosti, ktoré majú akcie od samospráv, ktoré ich nechceli vlastniť. Takže zákon hovorí jedno, ale prax prináša aj niečo iné, a na to je povinný kontrolný úrad, štátne inštitúcie či zákonodarca reagovať. Bez aktívneho prístupu zodpovedných sa veci samy nezmenia a nejednoznačné prostredie nahráva "šikovným", či tým s vedľajšími úmyslami.

To zaváňa protiprávne, ak vlastníkom mali ostať samosprávy.

My nehovoríme, že niekto porušil zákon, lebo zákon bol nastavený tak, že umožnil šikovným robiť svoje vlastné biznisové aktivity. Preto my dnes nahlas hovoríme, že v prvom rade je vodárenská spoločnosť verejná korporácia, nakladá s verejným majetkom, to nie je majetok súkromný, nie je v nej ani euro členov predstavenstva či dozornej rady. To je majetok, ktorý vlastnil štát a pred 20 rokmi ho previedol na vodárenské spoločnosti, ktoré majú pôsobiť ako verejné korporácie, a to aj preto, že ich akcionármi sú verejné, samosprávne inštitúcie. Manažment spolu s akcionárom má rozvíjať a starať sa o existujúcu infraštruktúru, má majetok zhodnocovať, a to aj v spolupráci a nielen za finančnej podpory štátu, ale ruka v ruke s tým musí ísť kontrola, prípadne represia.

Zjavne to tak však nebolo a vodárenské spoločnosti si žili vlastným životom…

Máme pozitívne, ale aj negatívne poznanie. Viaceré vodárenské spoločnosti prebrali na svoje plecia zodpovednosť štátu a investovali do rozvoja kanalizačnej infraštruktúry, ale potom nemali voľné zdroje na opravy existujúcich vodovodov. Pomáhali im v tom svojimi aktivitami aj obce či mestá, ale to nestačí, lebo dlh vo vodárenskom segmente sa šplhá nad 10 miliárd a túto výzvu nedokážu spoločnosti a ani ich akcionári riešiť len vo svojich mantineloch. Musím však poznamenať, že toto podnikanie beží v monopolnom svete, kde neexistuje silná konkurencia a platí Vám obrazne povedané každý, kto má doma vodovodný kohútik. A to je tiež dôvod, prečo musí v tomto segmente zohrávať štát transparentného regulátora, musí aktívne vykonávať dohľad či kontrolu. V inom prípade sa ľahko môže stať obchod s vodou lukratívnym biznisom pre vyvolených a "šikovných".

Kedy môže podľa Vás takáto negatívna situácia nastať?

Napríklad vtedy, ak sa Valné zhromaždenie zmení na spoločenské či kultúrne predstavenie. Ak o strategických dokumentoch, o ktorých rozhodujú akcionári, nie je dostatočná diskusia, ale manažment vodárenskej spoločnosti vytvára bariéry, aby sa starosta či primátor vedel iba zložitým spôsobom dostať k predkladaným materiálom. Alebo ak meníte hlasovacie pomery a podporujete prostredie, kde je jeden akcionár zvýhodňovaný pred tým druhým. To všetko vytvára riziká, že rozhodujúci hráči v segmente vodárenskej infraštruktúry, ktorými sú bezpochyby akcionári, teda obce a mestá, sa dostanú do područia manažmentu a nepriamo, vedome či nevedome robia to, čo chce manažment.

Môžeme si povedať príklady, kde by takéto prostredie mohlo fungovať?

V nedávnej minulosti sme to mohli sledovať v Bratislavskej vodárenskej spoločnosti a ešte aj dnes sú otázniky, či pri dcérskych spoločnostiach BVS je všetko v súlade so zákonom. Iný príklad môžem použiť z druhého konca republiky. Východoslovenská vodárenská spoločnosť spolu s občianskym združením, pri ktorom som už povedal, že je mimo oficiálnej štruktúry tejto korporácie, organizuje aktivity po Slovensku, ktorými prezentuje projekt Voda spieva. Vodárne posúvajú nemalé financie občianskemu združeniu, aby niekto iný hovoril za spoločnosť, ktorá má v regióne monopolné postavenie a o odberateľa pitnej vody môže súťažiť iba sama so sebou. Alebo tým, že vďaka dobrému biznis modelu, alebo aj za pomoci štátu je schopná rozširovať existujúcu infraštruktúru a vďaka tomu môže získavať nových zákazníkov.

Čiže keď mám chatu na východe, kde sa v súčasnosti plánuje zavedenie pitnej vody a kanalizácie, platí to isté? Tiež si nebudem môcť vybrať?

Zákazník na východe si nevie len tak vybrať dodávateľa pitnej vody, lebo tú mu môže priniesť do jeho domácnosti či na chatu len správca vodovodu a na východe je dominantným prevádzkovateľom verejných vodovodov Východoslovenská vodárenská spoločnosť. Je veľmi malo výnimiek, kde vlastníkom aj prevádzkovateľom malej infraštruktúry je konkrétna samospráva. Ale teraz Vám neviem povedať, či tento model a v akých obciach funguje na východe našej krajiny.

Hovoríte, že štát dal v minulosti samosprávam majetok, o ktorý sa mali starať.

Štát previedol existujúcu vodárenskú infraštruktúru, majetok, ktorý bol na štátnych vodárenských spoločnostiach, na vodárenské akciové spoločnosti, v ktorých akcionármi sú miestne samosprávy, a to bez ohľadu na to, či v tom čase mali vodovod, alebo kanalizáciu. Hodnota jednej akcie bola vtedy ocenená na tisíc slovenských korún, teda dnes je to niečo nad 30 eur.

Navonok to pôsobí, že k majetku sa teda v danom čase dostali obce relatívne jednoducho a lacno. Prečo to tak bolo?

Štát vyhodnotil, že je to významná infraštruktúra pre obce a mestá. Tie majú totiž povinnosť zabezpečiť dodávky pitnej vody pre občanov. A ako ju môžu zabezpečiť? Že ju budú k ľuďom voziť v cisternách, alebo budú kopať studne. Túto zodpovednosť môžu naplniť vďaka vodárenskej infraštruktúre. Preto bolo podľa mňa logické, že štát bezodplatne previedol štátne podniky na samosprávy a vyjadril im dôveru a zároveň veril, že samosprávy ako akcionári sa budú správať ako dobrí hospodári. Dobrý hospodár sa má o majetok nielen starať, ale aj zhodnocovať a nie predávať či iným spôsobom prevádzať na niekoho iného. A to bez ohľadu na to, že či hovorím dnes o vodárenskej infraštruktúre alebo o škole, škôlke alebo kultúrnom dome.

Zdá sa, že to mnohí z nich 20 rokov nerobili.

Keby sme to robili, neboli by sme v situácii, že dnes opotrebovanosť tejto infraštruktúry je na úrovni viac ako 50 percent. Že sa nám viac ako 30 percent, teda bezmála tretina vyrobenej pitnej vody stratí v zemi, respektíve sa nedostane ku konečnému spotrebiteľovi.

V odborných kruhoch sa často konštatuje, a hovoríte o tom aj vy, že straty vody sú vysoké aj preto, že máme deravé potrubia, niektoré vodovody majú viac ako 70 rokov?

Na Slovensku máme vodovody, ktoré boli budované za prvej československej republiky či v medzivojnovom období. Mnohé investície boli realizované v 50. až 60. rokoch minulého storočia a pri tomto vidíte, aké staré sú niektoré potrubia. Aj toto má dopad na straty vody, ktoré sa hýbu na úrovni 51 miliónov kubíkov ročne. Niekde je to lepšie, niekde horšie, vo väčších mestách sú straty nižšie ako v malých koncových obciach. Pri nich sa dostávame v stratách aj nad úroveň 60 až 70 percent, ale aj v týchto odľahlých kútoch Slovenska majú ľudia právo mať pitnú vodu z vodovodu. Na Slovensku dnes máme viac ako 440 obcí, ktoré ani v treťom desaťročí 21. storočia nemajú vodovod, nehovorím už o kanalizácii či čističke odpadových vôd.

Vodárenské spoločnosti nesúhlasia s Vašimi závermi a tvrdia, že straty sú nižšie a že neberiete do úvahy typ strát, napríklad vodu, ktorá slúži na preplachovanie potrubí.

Strata je len jednou stratou a čísla, ktoré sme použili, máme od vodárenských spoločností, to si nevymysleli moji kolegovia, kontrolóri. A je pravdou, že celková strata, o ktorej hovorí NKÚ, v sebe zohľadňuje viacero premenných. Je v nej technická voda používaná na prečisťovanie filtrov, ale aj potrubí po havárii, môžeme hovoriť o fakturovanej alebo nefakturovanej vode. V konečnom dôsledku je to stále strata, ktorá ide aj na účet občana. Stratu musí vždy niekto zaplatiť. Ak sa vyrobí tisíc litrov pitnej vody, tá sa má dostať k odberateľovi, ale reálne k nemu pritečie z rôznych príčin len sedemsto litrov, tak zvyšných 300 skončilo v pôde. Jednoduché, ale podľa môjho názoru aj jasné, pričom dnes sa na zaplatení straty podieľa nielen vodárenská spoločnosť, ale aj každý občan v cene vodného a stočného.

Slovensko zatiaľ nemá výraznejšie problémy s dodávkami pitnej vody. V nedávnej minulosti sme však patrili medzi krajiny, kde spotreba pitnej vody na občana bola výrazne nad medzinárodným priemerom. Ako je to dnes?

Pri pohľade na štatistiku môžem skonštatovať, že na Slovensku sa zmenil postoj ľudí k pitnej vode. Výrazne sa v posledných rokoch znížila spotreba vody na jedného občana. Ľudia si uvedomili, že ide o vzácnu komoditu a aj zvyšovanie cien ich prinútilo správať sa zodpovednejšie. Dnes už ľudia pitnou vodou nepolievajú svoje záhrady, neumývajú ňou autá, ale ani sa nesprchujú štvrť hodiny, ako to bolo v minulosti. Dnes napríklad dvojčlenná domácnosť spotrebuje za rok od 50 do 60 kubíkov vody. A vďaka zmene prístupu občanov k pitnej vode sa dnes blížime k dobrému priemeru v Európe.

Môžete na jednoduchom príklade ukázať nášmu čitateľovi, ako si predstaviť také vysoké straty?

Pokúsim sa, ale neviem, či to dám. Priblížil by som to na tomto príklade. Ak počas roka sa nám stratí z dôvodu deravých potrubí, ale aj z dôvodu ich prečisťovania a častých havarijných situácií viac ako 51 miliónov kubíkov pitnej vody, tak pri pohľade na priemernú ročnú spotrebu jedno- či dvojčlennej domácnosti, by sme vedeli dodať túto komoditu do bezmála milióna slovenských domácností za symbolické euro.

A čo financie?

Jedna zo zásadných otázok. Bez peňazí, bez udržateľného finančného riadenia, ale aj bez jasnej vízie štátu ako udržateľne podporovať rozvoj tejto kritickej infraštruktúry, sa z miesta nepohneme. Dnes sa modernizačný a investičný dlh vo vodárenstve šplhá nad 10 miliárd. Aby sme sa dostali zo slepej uličky a o niekoľko rokov sme nekonštatovali, že sa dlh v tomto segmente dostáva na 15 miliárd, tak rezort životného prostredia spolu s vládou a parlamentom musí ukázať, ako vieme nastaviť systém udržateľného financovania. Ako vieme z verejných či európskych zdrojov podporiť znižovanie nášho dlhu v kritickej infraštruktúre štátu, ako vieme cez podporu zo strany štátu budovať a obnovovať vodovody, kanalizáciu aj čističky odpadových vôd.

Čo z toho teda vyplýva?

Každá zo zainteresovaných strán dnes vie, že s týmto zanedbaným dlhom si neporadia ani akcionári, teda obce a mestá, ale ani vedenia spoločností. Čas sa nedá zastaviť, existujúce potrubia starnú, máme povinnosť budovať nové siete, ale aj vodárenské zdroje a odkladanie riešenia tohto problému bude situáciu len a len zhoršovať. Ak má teda štát do toho aktívne vstúpiť, tak treba jasne povedať, že to nemôže byť len o dávaní, ale aj o kontrole, posilnení zodpovednosti štátu a to sa dá dosiahnuť aj tým, že úpravou legislatívy sa vytvorí právny rámec pre to, aby akcionármi, ktorí majú prioritnú zodpovednosť za fungovanie akciovej spoločnosti, boli nielen obce, mestá, ale aj štát napríklad prostredníctvom ministerstva, ktoré túto verejnú politiku gestoruje.

Niektoré vodárenské spoločnosti sa snažia ísť vlastnou cestou a jedna z nich ponúkla akcionárom možnosť výmeny akcií za dlhopisy. Môže podľa Vás takáto aktivita generovať chýbajúce financie?

Snažil som sa nájsť, ale nenašiel som porovnateľný projekt v Európe alebo vo svete, prostredníctvom ktorého by spoločnosť vydávala dlhopisy, ale nie za účelom získania financií pre svoj strategický rozvoj, ale pre vyplácanie a teda odčerpávanie zdrojov určených na rozvoj. Či niekde obdobné spoločnosti ako sú vodárenské, vydávajú dlhopisy s ich viazanosťou na dve desaťročia a fixným ročným výnosom na úrovni 6 percent. Nehovoriac o tom, že výnosy nie sú garantované, hospodársky výsledok spoločností závisí od mnohých premenných, ktoré ani samy nevedia ovplyvniť, pretože sa pohybujú v prísne regulovanom prostredí a viac ako 95 percent zdrojov majú z regulovaných činností. A tieto zdroje nie je možné použiť na vyplácanie výnosov. Otázkou teda je, z akých neregulovaných činností vie vygenerovať spoločnosť každý rok bezmála dva a pol milióna eur na vyplácanie sľúbených výnosov?

Priznávam, že o takom niečom som ešte nepočula, ale nič nie je nemožné.

To áno, možné je všetko a aj ja to priznávam, že nemusím vedieť všetko. Ak si však zanalyzujete výsledky hospodárenia vodárenských spoločností a zhodnotíte ich hospodársky výsledok nie len za ostatné tri roky, ale za 20 rokov ich existencie, tak zistíte, že viaceré čísla sa dostávajú do červenej zóny. Stačí pohľad na to, koľko zdrojov smerovalo do opravy, údržby, na rozvoj, aké záväzky majú tieto spoločnosti, koľko z toho hospodárskeho výsledku tvoria príjmy výlučne z regulovaných činností, aká je opotrebovanosť existujúcej infraštruktúry. Pri pohľade na súbor čísel si každý môže položiť otázku, ako je daná spoločnosť schopná vygenerovať peniaze na to, aby vyplácala napríklad 6-percentné výnosy a ešte v rámci toho vytvorila diskriminačné prostredie, kde jeden akcionár sa môže tešiť príjmom do samosprávneho rozpočtu a druhý bude mať nulu a s ňou aj povinnosť hľadať zdroje na modernizáciu vodárenskej infraštruktúry, ktorou napĺňa jednu z kľúčových originálnych povinností samosprávy voči svojim obyvateľom.

Ale je tu aj otázka, že či pre starostov, ktorí dnes zápasia s nedostatkom financií, nie je aj toto cesta, ako získať zdroje na plnenie si iných zákonných povinností?

Chápem, že dnes majú hlavne malé samosprávy problém zabezpečiť zo svojich rozpočtov nielen originálne, ale aj prenesené kompetencie, lebo im štát na tieto činnosti nedáva dostatok zdrojov. Ale riešením by nemalo byť zbavovanie sa akcií, ktoré získali bezplatne a hľadanie iných zdrojov financovania tam, kde je to minimálne na hrane zákona či v rozpore s princípmi dobrého hospodára. Zdroje, ktoré sa generujú z vodného a stočného, ktoré platia občania, by mali byť použité výlučne na činnosti spojené s hlavným poslaním vodárenských spoločností. Nemali by slúžiť ako alternatívny zdroj financovania a v tejto oblasti vítam názor ministra životného prostredia, že zdroje, ktoré generujú vodárenské spoločnosti, by mali byť použité len na ich hlavné biznisové aktivity. K naplneniu tohto princípu je však potrebná s najväčšou pravdepodobnosťou aj úprava zákona.

V jednom rozhovore ste povedali, že obce, ktoré vymenili akcie za dlhopisy, si vďaka očakávaným výnosom môžu zobrať napríklad investičný úver, ale čo ak vodárenská spoločnosť nebude schopná sľúbené výnosy vyplatiť?

Môžu sa veľmi ľahko ocitnúť v pasci a môžu sa dostať do druhotnej platobnej neschopnosti. Budú to môcť riešiť v rámci vlastných rozpočtových možností, ale už dnes rozpočty obcí a miest sú značne napäté, možno si budú musieť zobrať z banky peniaze na preúverovanie už rozbehnutých aktivít. Ale čo je podstatné, budú nevyplatené výnosy vykazovať ako pohľadávku. A priznávam, že ja by som nechcel byť v koži primátora či starostu, ktorý sa ocitne v takejto situácii. Má totiž nastavený rozpočet aj na tie príjmy, ktoré neprebehli prvý, druhý či tretí rok. V jedno pekné ráno mu zaklope usmiaty pán a ponúkne mu odkúpenie pohľadávky za 80, 90 či možno aj za neuveriteľných 100 percent. Čo urobí samospráva, ktorá je vo finančnej núdzi a potrebuje zdroje ako soľ? Odpoveď nechávam na každého čitateľa, ale aj toto je jedno z rizík, ktoré môže vyústiť do ovládnutia strategickej verejnej korporácie nie cez kúpu akcií, ktoré zákon zakazuje, ale cez získanie pohľadávok samospráv voči vodárenskej spoločnosti.

Vrátim sa ešte jednou otázkou k postaveniu akcionárov. Nie je model, ktorý segreguje akcionárov jednej spoločnosti diskriminačný?

Aj ja si kladiem otázku, prečo tí, ktorí vymenia akcie za dlhopisy, zbavili sa zodpovednosti za kontrolu a ovplyvňovanie strategickej akciovej spoločnosti, majú mať z toho finančné benefity? Majú mať benefity zo spoločnej akciovky, kde má platiť pravidlo rovnakého zaobchádzania, a tí, ktorí majú naďalej akcie, nezbavili sa zodpovednosti, chcú si uplatňovať svoje práva, nebudú mať nič a ostanú im len oči pre plač. Veď je to dvojaké zaobchádzanie s akcionármi a myslím si, že je to v príkrom rozpore so základnými princípmi fungovania akciových spoločností.

Takže nakoniec za akcionárov rozhoduje niekto iný?

Pozrime sa, kto reprezentuje dnes akcionárov, kto rozpráva v mene akcionárov VVS, ale čo je ešte zaujímavejšie, kto rozpráva za strategickú verejnú korporáciu. Je to občianske združenie, ktoré nesie názov Klub akcionárov VVS. Ale toto združenie nie je súčasť akciovky. Keď som si prečítal stanovy združenia, ktoré sídli v Bratislave, ako sú v nich zadefinované pravidlá komunikácie, práva či povinnosti členov, tak som si položil otázku: Čítam stanovy združenia fungujúceho v 21. storočí alebo ide o pravidlá, ktoré sa uplatňujú v totalitných systémoch? Nehovorím, že združenie funguje v rozpore so zákonom, ale ja by som nechcel byť súčasťou organizácie, ktorá chce vidieť svet len jedným smerom. Čo je však vážnejšie, že toto združenie dlhodobo vystupuje za vodárenskú spoločnosť, hovorí v mene akcionárov bez akcionárov a toto by už malo byť zdvihnutým prstom pre každého starostu a primátora, ktorý reprezentuje jeho samosprávu ako akcionára VVS.

Vzhľadom na vaše stretnutie s ministrom životného prostredia sa zdá, že sa tento problém konečne začne riešiť.

My si len plníme zákonnú povinnosť a zodpovedným inštitúciám sme okrem záverov kontrolných akcií ponúkali náš pohľad na možné riziká, ktoré sme v segmente vodárenstva identifikovali. A to je nielen naša povinnosť, ale aj kompetencia. Nehovoriac o tom, že pri pohľade na to, čo sa deje okolo nás, že voda je nielen strategickou komoditou, ale aj kľúčom pre život, pre udržateľný rozvoj mesta, regiónu aj štátu.

Čo sa už v tejto veci podarilo?

Ja som potešený, že sme rozhýbali štát, že sme dostali našu správu na pôdu parlamentu, že o tom rokovala vláda, že naše odporúčania prijal aj minister životného prostredia.

Vyzerá to však ako beh na dlhú trať.

Myslím si, že sa to nedá urobiť jednou zmenou legislatívy. Je potrebné urobiť viacero opatrení. Od vlastníctva akcií, cez jasné zadefinovanie zdrojov tečúcich do vodárenských spoločností od občanov alebo zo strany štátu, až po zmenu pravidiel fungovania verejných korporácií, spoločností, kde je akcionárom štát alebo samospráva. Ide totiž o spoločnosti, ktoré nakladajú s verejným majetkom, rozhodujú o použití štátnych či európskych financií, ale v mnohých prípadoch sa správajú manažmenty takýchto obchodných spoločností, ako keby majetok, financie neboli verejné, ale súkromné. A nemenej dôležité je aj to, aby si konečne začali plniť kontrolnú či dohľadovú funkciu nielen rezort životného prostredia, ale aj okresné úrady.

Čo môže v téme kontrola ponúknuť NKÚ?

Na NKÚ už od čias Karola Mitríka máme nastavený systém priamej cesty, čo znamená, že sa nikdy neobzeráme doľava, doprava, k naším či vaším politikom, ale naše závery, zistenia musia byť podložené výhradne vecnými, nespochybniteľnými dôkazmi, ktoré získavame priamo od kontrolovaných, ktoré nenachádzame na stole či v anonymnom podaní. Len jasné a preukázateľné zistenia môžeme prenášať do protokolov a potom o týchto zisteniach máme povinnosť hovoriť, lebo tak vieme prispieť k pozitívnym zmenám.

Máte teda povinnosť hovoriť o výsledkoch kontrol, upozorniť na riziká, pomáhať tým, ktorí zodpovedajú za realizáciu verejných politík, za používanie verejných štátnych financií, aby to robili lepšie. Ako by mali postupovať oni?

Je na nich, že či nás vypočujú, je na nich, že či naše odporúčania akceptujú alebo nie, ale my v rámci našich medzinárodných pravidiel, medzinárodných štandardov, my v rámci nášho nezávislého postavenia máme mechanizmus, ktorý sa nazýva "follow up" kontroly. V rámci nich sa vraciame späť do segmentov, ktoré sme popisovali pred dvoma, troma, štyrmi rokmi. A už oveľa vážnejšie upozorňujeme na to, že boli sme tu nedávno a nastala alebo nenastala pozitívna zmena. Dali sme vám odporúčania, vy ste sa zaviazali, že prijmete opatrenia, ktoré tie riziká a problémy majú minimalizovať. A my sa spravidla po troch rokoch ideme pozrieť, ako funguje systém, či opatrenia priniesli pozitívnu zmenu, alebo subjekt jedno deklaroval a druhé robí.

Ako má túto kontrolu vnímať bežný občan, spotrebiteľ?

Kontrola nemá byť nástrojom pre zatváranie. Má byť nástrojom na to, aby sme povedali, či to funguje, alebo nie, ako to zmeniť a ako napríklad ponúknuť aj iný pohľad na vec, ako má ten, ktorý v tom žije a funguje 20, 30 rokov. Práve na to je tá nezávislá kontrola, a preto my hovoríme, že kontroly by sa nikto nemal báť, lebo už na základnej škole od prvého ročníka, keď sme mali matematiku, sme robili skúšku správnosti. A kontrola je skúškou správnosti, že či to, čo robíte, vám funguje, vaša vnútorná kontrola vám hovorí, že či tí, ktorí zodpovedajú za rozpočet, majetok, verejné obstarávanie, projekty, robia to, čo majú.

Aký je váš odkaz spoločnosti aj kompetentným?

Každý, kto riadi, rozhoduje, potrebuje spätnú väzbu a tú mu vie ponúknuť len účinné vnútorné kontrolné prostredie. Ak sa zdecimuje vnútorná kontrola, štatutár, ktorý zodpovedá za inštitúciu, nemá základné informácie o manažérskom finančnom riadení, strategickom fungovaní.

Toto je memento, na ktoré upozorňuje NKÚ dlhodobo, že za posledných päť alebo sedem rokov vnímame na Slovensku, ako keby bola vnútorná kontrola cielene oslabovaná a decimovaná. A ak zdecimujete vnútornú kontrolu, tak decimujete celý systém manažérskeho, finančného riadenia a takto zdecimovaný systém verejnej moci vám nevie nahradiť jedna inštitúcia, ktorou je napríklad nezávislá kontrolná inštitúcia, ako je NKÚ.

Prosto, ak nebude v inštitúciách systém vnútornej kontroly fungovať, nepohneme sa z miesta. A nenahradí to ani predstava, že by sa rozšíril počet zamestnancov NKÚ o 100 percent, alebo že vytvoríme ešte ďalších x kontrolných inštitúcií. Kontrola má byť neoddeliteľnou súčasťou riadenia, má vychádzať z rizikových analýz a vďaka účinnému systému vnútornej finančnej, administratívnej či následnej kontroly môže mať spoločnosť uistenie, že štát funguje transparentne, že sa s verejnými prostriedkami nakladá hospodárne a za zlyhania konkrétnych osôb je vyvodzovaná osobná či trestnoprávna zodpovednosť.